Takisto by som rád ocenil iného drahého priateľa, sira Robina lorda Phillimorea, lebo priateľstvu s ním vďačím za svoju lásku a za porozumenie Anglicka. Bol som vtedy len mláďa, mladý novinár, ktorý prišiel pracovať do Vašej uznávanej BBC a lord Phillimore bol mojím mostom a sprievodcom k dobrým starým anglickým Pickwick Papers, pretože mal dom na tom najanglickejšom kúsku zeme, v blízkosti Henley-on-Thames. Tak sa Anglicko stalo láskou mojej mladosti; anglické krčmy, kde servírujú pivo Brakespear Old Fashioned ale, úhľadné zelené štvorce Kensingtonu, kde som žil, mliečne fľaše na schodíkoch do domu, výrazná vôňa slaniny s vajcom a spálenej raňajšej hrianky, príjemný pocit pri listovaní stránkami denníka Guardian, bohorovný pokoj Angličanov, milé devy, schopné navrhnúť vám manželstvo a prihotoviť milú šálku čaju v tom najmenej vhodnom okamihu, vaši muži so zmyslom pre fair-play, zelené, sladké a tak trochu vidiecke Anglicko Blakea, Hopkinsa, Waugha a G. K. Chestertona, Anglicko ako protiklad impéria.

I keď ja mám Anglicko veľmi rád, impérium sa mi vôbec nepáči. Impérium to bol zlovestný vynález 19. storočia. Impérium zruinovalo Irak a používalo otravné plyny proti jeho občanom dávno pred súčasnou ofenzívou Bush-a-Blair. Žiadna krajina sa nenachádzala príliš ďaleko alebo príliš blízko nato, aby sa mohla cítiť bezpečná pred imperiálnym útokom: od Šimonoseki v južnom Japonsku po Gondor v etiópskych horách, od Pekingu po Archangelsk, od rybárskeho mesta Oriente v Brittany po Bagdad, od Dublinu po Kandahár, od Drážďan v Sasku po Akku v Palestíne, impérium ich všetkých bombardovalo. A ja nemám na mysli nejaké dávno zabudnuté dni kráľovnej Anny, ale posledných 150 rokov, odkedy sa vlády u Vás zmocnil sionistický vládca lord Beaconsfield.

V našej krajine, v Palestíne, je to súčasné utrpenie veľkou mierou zavinené imperiálnou intervenciou. Prvá intifáda, veľké arabské povstanie v rokoch 1936-39, vyvolala hrozba sionistického obsadenia a imperiálne sily ho veľmi kruto potlačili. Zabili, popravili, obesili a vyhnali vtedy z domoviny tisíce domorodých Palestíncov. Arabskú porážku, al-Nakba v roku 1948, nemožno pochopiť bez kontextu s predchádzajúcou imperiálnou vojnou proti Palestíncom. Sionistické armády začali s ťažením proti odzbrojenej, krvácajúcej, bezmocnej vidieckej populácii, ktorej elitu a najlepších bojovníkov impérium zlikvidovalo.

Mohli by ste povedať: Ale načo by sme si na to mali teraz spomínať? Lenže my minulé deje nemôžeme ignorovať a to preto, lebo impérium je stále ešte tu. To migrovalo ako monštruózny parazit po tom, čo už vysalo z Britov šťavu. Svoj kapitál preniesli do Washingtonu a New Yorku, zatiaľčo Anglicko stále zostávalo úslužnou súčasťou impéria, akýmsi Gréckom novej rímskej ríše alebo skôr Tyre pre nové Kartágo. Nielenže Vaša RAF pomáha Američanom, ale Vaša BBC, ktorá bola kedysi vzorom objektívnosti, sa stala propagandistickým nástrojom nového impéria.

Ja som sem neprišiel preto, aby som Vás odsudzoval, ale aby som Vám vyjadril sústrasť, pretože Anglicko je tiež jednou z imperiálnych obetí. Po prvý raz som prišiel do Vašej krajiny pred 30-timi rokmi a odvtedy Vás už impérium požiera rovnako, ako všetkých ostatných. Londýn sa premenil na beztvárne, kozmopolitické mesto, Vaše filmové umenie zničili, ulíc sa zmocnili medzinárodné siete obchodov, Vaše denníky patria sionistom a je tu nebezpečenstvo, že Angličanov premení to imperiálne bremeno na ľudský prach, ako v prípade Rimanov a Macedóncov v minulosti, ktorých teraz budú nasledovať Američania.
Impérium nie je veľmi prívetivé k obyvateľstvu, ani k svojmu vlastnému v domovskej krajine. Vezmime si napríklad Palestínu. Tisíce mladých Britov položilo život kvôli tomu, aby obsadili Palestínu a potom ju dali Židom. Dopustili sa pritom mnohých ukrutností, pozabíjali mnohých domácich a vnucovali v Palestíne nadradené postavenie Židov. A nedočkali sa za to žiadneho vďaku. Starší si možno pamätajú následný sionistický teroristický útok na britských vojakov, na zavraždenie lorda Moyneho; možno si pamätajú dvoch britských seržantov, ktorých Židia uniesli a obesili a potom ich mŕtvoly zabijaci zohavili a nastražili pod ne výbušniny. Menachem Begin, náš bývalý premiér, bol na toto mimoriadne pyšný. Mladší ľudia o tomto ani nevedia, pretože Vašich médií, tej mysle a nervového systému krajiny, sa zmocnili sionisti ako Conrad Black a Murdock a tí nedovolia, aby si to niekto pripomínal.

…Nové impérium, ešte väčšmi ako to staré, operuje na ideologickej a teologickej úrovni v duchu judaických hodnôt. S týmto sa ja pokúšam vysporiadať, pretože prílišný dôraz na etnický a náboženský pôvod osoby je nielenže nesprávny, ale často vedie na scestie. Veru tak; tými najväčšími nepriateľmi judaických hodnôt sú často ľudia židovského pôvodu. Dovoľte, aby som spomenul sv. Pavla, Karla Marxa a Simone Weilovú preto, aby som ujasnil, čo tým myslím. Ďalším príkladom môže byť sir Carl Popper, Váš kolega, ktorý označil judaický koncept o vyvolenosti za “ohavný”. Takisto odmietol, keď mu navrhli, že ho chcú uviesť v Židovskej ročenke, a to preto, ako hovoril, že on v rasu neverí a nemá nič spoločné s hodnotami židovskej viery – i keď sám má židovský pôvod. Nesústreďujme sa na etiku, dívajme sa na ideológiu. Pokiaľ ide o Vás, tak Michael Howard je menej judaický, než Tony Blair, pretože ten prvý namieta proti odstráneniu britských slobôd a proti tvrdej anti-muslimskej legislatíve, kým ten druhý vtiahol túto krajinu do irackej vojny za záujmy Izraela.

…Jedným z dôvodov je, že Židom sa impérium páči. Keby si mali vybrať medzi Anglickom a impériom, dali by prednosť impériu. …Franz Jozef, posledný cisár rakúsko-uhorského impéria zvykol hovorievať, že Židia sú jeho najvernejšími poddanými. Vo Vašej krajine bol Disraeli rovnako pyšný na svoj židovský pôvod, ako aj oddaný budovaniu impéria.

Istý židovský vtip hovorí o dvoch židovských bratoch v revolučnej Odesse. Jeden emigroval do Anglicka a urobili ho cisárom ríše; druhý zostal v Rusku a trpel rovnako ako ostatní. Potom toho v Rusku pozval brat do Londýna. Prišiel, dostal britské občianstvo, dobre sa cítil, išiel sa prejsť do Covent Garden, možno i do paláca. A večer, keď prišli domov, ruský brat sa rozplakal. “Ale veď neplač!”, hovorí mu anglický brat, “Ty si mal svoj život, ja svoj; to mohlo byť aj naopak.” “Ty mi vôbec nerozumieš.”, hovorí ruský brat. “Ja plačem preto, lebo sme stratili Indiu!”

Touto láskou k impériu možno vysvetliť, prečo Židia tak ľahko menia objekt svojej oddanosti – veru tak; tí istí ľudia, ktorí boli za ruské, francúzske alebo britské impérium, sú teraz horlivými stúpencami amerického. Jednoduché mysle to označujú za “zradcovské správanie”, ale v skutočnosti je to láska k impériu ako takému a vôbec nezáleží na tom, kto je jeho otitulovanou hlavou: Židia sú pre impérium dobrí dovtedy, kým si myslia, že impérium je dobré k nim. …
Izrael Šamír, izraelský publicista

___________________________

(v prejave na pôde britskej snemovne lordov, Westminster, 23. februára 2005)
http://www.thetruthseeker.co.uk/print.asp?ID=2824

“Organizátori ani nemohli nájsť vhodnejšie miesto na diskusiu o tejto téme, pretože Ukrajina leží na hranici civilizácií; na pôde, kde si osobnosti ľudských dejín preverujú svoju chrabrosť a vitalitu modlitbou a mečom. Kyjev, založený Vikingami, zaľudnený Slovanmi, pokrstený Byzanciou, ozdobený topoľmi a prevoňaný orgovánom. Je to veľmi tolerantné mesto a Igorovo sídlo; staroveký epos bitky medzi ortodoxnými kresťanskými Slovanmi a tureckými jazdcami. Jeho hrdina, knieža Igor, Roland východnej Európy, uzaviera manželstvo s dcérou tureckého náčelníka, lebo tu niet dôvodu na smrteľné nepriateľstvo medzi kultúrami. Rudyard Kipling to vyjadril v nie tak často citovanej vete: “Západ a Východ prestáva existovať vtedy, keď sa ľudia stretnú.”

V Berlíne sa zišli na konferencii, venovanej zápasu proti antisemitizmu, ktorú usporiadala OSCE, vysokopostavení a mocní, vrátane amerického ministra zahraničia Colina Powella, nemeckého prezidenta Johannesa Raua a izraelského prezidenta Moše Katsavu. Títo tu, podľa dnešného vydania denníka Haaretz prehlásili, že “izraelsko-palestínsky konflikt slúži len ako rúško všeobecne rozšíreného antisemitizmu vo svete”. Ja som na to stretnutie prizvaný nebol, ale keby to boli urobili, predniesol by som tam tento prejav:

Vaše excelencie, táto konferencia je skutočne mimoriadne dôležitou historickou udalosťou, ktorú možno prirovnať k milánskemu Konštantínovmu výnosu a k zasadnutiu cirkevnej rady v Nice. Ale nie som si istý, či všetci plne rozumiete tomu, čo ste urobili, aký je význam zakódovaných slov “zápas proti antisemitizmu”.

Najprv si povedzme, čím to nie je. Váš “zápas proti antisemitizmu”, to nie je obrana prenasledovaného malého národa; keby bola, bránili by ste obliehaných Palestíncov. To nie ani zápas proti rasizmu, pretože vy v Palestíne podporujete rasistický apartheid. To nie je zápas proti antižidovskej diskriminácii, pretože nič také neexistuje; od Moskvy po Paríž a New York okupujú Židia všetky mocenské končiare.

To nie je ani obrana židovského života, pretože naposledy ten jediný zranený Žid porezal sám seba kuchynským nožom v pokuse inkriminovať moslima.
Nie je to ani obrana židovského majetku, pretože Židia sú jedinými ľuďmi na zemi, ktorí od Berlína až po Bagdad dostali späť každé jedno vlastníctvo, na aké si kedy robili nárok ich predkovia. Váš “zápas proti antisemitizmu” nemá nič spoločné s dávno zaniknutým historickým antisemitizmom, antižidovskou rasovou teóriou. Na oboch stranách bitky sa dnes nachádzajú semiti a potomkovia Židov.

Váš “zápas proti antisemitizmu”, v koncepte teologický, nadväzuje na stáročnú dilemu: Sú ľudia už od narodenia rovnoprávni, sú rovnako dôležití a majú rovnako blízko k Bohu? Alebo Židia patria vyššie, sú vyvolení v očiach božích a tí potom následne považujú ostatné ľudstvo za deti nižšieho boha? Prvú alternatívu potvrdil sv. Pavol. Tá druhá bola vodidlom Kajfáša. Sv. Pavol bol v očiach Kajfáša “antisemita”, lebo popieral nadradenosť Židov.

Vy ste si dnes, Vaše excelencie, vybrali. A podobne ako kedysi Pontius Pilát, aj vy dávate prednosť Kajfášovi. Na tom nezáleží, že Palestíncov zaživa väznia za hrubým betónovým múrom; že likvidujú olivové porasty a nivočia studne. Dôležité je to, že “nikto by nemal démonizovať a za každú cenu viniť len Izrael a izraelských predstaviteľov”, slovami vášho kolegu Colina Powella. Toto už teraz nie je otázka politiky, ale teológie, pretože viera v židovskú nadradenosť sa stala oficiálnym presvedčením Pax Americana – tak, ako kresťanstvo bolo oficiálnou vierou rímskeho impéria za čias Konštantína Veľkého. …Vy ste tu dnes vlastne vyhlásili, že judaické idey a hodnoty sú základmi nového svetového poriadku, o ktorý sa snažíte, a nie kresťanský ideál solidarity a rovnoprávnosti. Vy tým vnášate Európu naspäť do árijskeho kacírstva, porazeného v Nice, a znižujete tým hodnotu Krista. Vaša prehnaná a abnormálna starosť o blaho Židov je symbolom vašej podriadenosti.

Izrael sa chvastal, že jeho profesionálni vrahovia povraždili nemeckých technikov a vedcov – ale Nemecko sa na to nikdy nesťažovalo. Statočný a ušľachtilý americký Žid John Sack vydal knihu o ukrutnostiach Židov voči nevinným etnickým Nemcom koncom 40-tych rokov – ale Nemecko tie temné obvinenia nevyšetrovalo, ani sa nedožadovalo, aby zločincov súdili; Sackovu knihu v Nemecku dokonca ani neuverejnili. Židia sa priznali, že masovo trávili nemeckých vojnových zajatcov v pokuse povraždiť milióny nemeckých civilistov – Nemecko to nevyšetrovalo; namiesto toho presunulo ešte viac peňazí a vojenských zariadení do Izraela.

Vy ste sa zmierili so svojím štatútom druhotriednych detí nižšieho boha. Nie dnes – vtedy, keď ste povýšili Osviečim a pohŕdavo znížili cenu ohnivého holokaustu v Drážďanoch. Keď ste plačkali nad deportáciou Židov a ignorovali deportácie etnických Nemcov bývalou poľskou a československou vládou, plnou sionistov. Keď ste presadzovali odzbrojenie Iraku a pritom ste zásobovali nukleárnym zariadením Dimonu. Keď ste dali pod zámku a vyhostili palestínskych bojovníkov a pritom ste sa nedožadovali vyhostenia izraelského občana Solomona Morela, ktorý umučil a usmrtil tisíce Nemcov. Keď ste dali na súd vydavateľov knihy “Holokaust Industry” od Normana Finkelsteina a dovolili ste agentom ADL pochodovať ulicami Berlína s izraelskými zástavami a s obrazmi pilota Harrisa (bombardoval v II. svetovej vojne Drážďany). Vy ste súhlasili s tým, že vaša krv nemá žiadnu hodnotu. A tak nebuďte prekvapení, keď bude tiecť prúdom po tom, keď sa už zásoba palestínskej vysuší.

Ja osobne som vlastne vďačný za to, čo ste urobili. Až doteraz zápasu za rovnoprávnosť v Palestíne bránili dobromyseľní muži a ženy z Európy a Spojených štátov, ktorí sa nezamýšľali nad židovským presvedčením o nadradenosti, ale boli zhrození z genocídy Palestíncov. Keď bojovali proti múru, či proti nivočeniu Gazy, robili si starosti, že ich obvinia z “antisemitizmu”. Nazdávali sa, že argument o izraelskom apartheide je v novom svetovom poriadku oprávnený. Vy ste teraz tú prekážku odstránili tým, že ste dokázali, že nech sa v Palestíne udeje čokoľvek, to nie je len lokálny jav, ale je to základný kameň Pax Americana.
Nech lokálna a globálna schéma judaickej nadradenosti teraz padne, aby mohli Židia a “neverci” žiť konečne ako rovnoprávni – v Palestíne a všade inde.

Ale toto vznietenie vášní vôbec nebolo náhodné.

Svetaznalý americký novinár Christopher Bollyn sa pustil do vyšetrovania dánskych satanských obrázkov a ich vydavateľa Flemminga Roseho a zistil, že Rose vôbec nie je nevinným milovníkom slobody prejavu, ani nejde o svojrázneho škandinávskeho zberateľa špinavých obrázkov s náboženským nádychom, ktorý by si moslimského proroka držal v jednom obale s mníškou v intímnej situácii s Dánom. Rose je oddaným stúpencom sionistického neokonzervatívneho kultu a uskutočnil púť k pápežovi svojho vyznania – Danielovi Pipesovi, píše Bollyn.

Tak dobre. Lenže Rose tie veci uverejnil ešte pred štyrmi mesiacmi a to je veľmi dávno, pokiaľ ide o mediálny čas. Moslimovia si to vtedy takmer ani nevšimli, keďže tu nie je veľa takých, čo by čítali Jylland